Na našich cestách je zaujímavé, že neviem, kam a kde idem, veď máme na Mexiko mesiac a ja som nemal žiadne špeciálne požiadavky. Ráno sme sa naraňajkovali a rozlúčili. Pani Hernandézová nám nezabudla pripomenúť, aké je Mexiko nebezpečné, čo sa kde v poslednej dobe stalo, čím nás povzbudila, dala materinské požehnanie a rozlúčili sme sa.
Marčelo išiel s nami do marketu na nákupy. Hneď ako sme vystúpili z auta, pani na chodníku predávala varenú kukuricu. Ku kukurici mám osobný vzťah, ale napriek tomu, že sa na mňa uškŕňala a cerila svoje veľké jadrá, alebo to boli ňadrá?, musel som odolať, lebo kluci išli ďalej a ja som sa nechcel hneď stratiť. Lebo okrem toho, že sme doma kvôli pečienke kukuricou kŕmili kačice a aj pre rodinu to bola vždy lahôdka, tak som si povedal, že určite na spiatočnej ceste si ju kúpim. Marčelo mi však povedal, že doma si ju dáme. To som však ešte Marčela nepoznal, že niektoré slová inak chápe, ako hovorí. Vozík sme naplnili pivom, pre každého dvoje rybičky v konzerve, cibuľu, dva sendvičové chleby, po dve coca coly a sakel ľadu. Tak som radšej cestou k pokladni sledoval exotické druhy ovocia, zeleniny, rôzne melóny a iné nové lahôdky. Myslel som si, že je to na deň, čo som sa veľmi mýlil. Ale načo toľký prepych, veď cestou bude určite ešte dosť príležitostí.
Naše prvé kroky, ani nie kroky ako kilometre naplánované v aute, sme nasmerovali na sever Pico de Teira. Marčelo nás ešte vyviedol z Mexico City, aby sme neblúdili. Keď už si myslel, že to bude v pohode, na rozlúčku niekoľko krát zatrúbil a s úsmevom agenta 007 zamával. To asi netušil, že hneď na prvej križovatke to popletieme. Našťastie život ma naučil, že všetky cesty vedú do Ríma. Až v aute sme viedli dlho siahajúce pokeci o tom, čo nás najbližšie čaká. Nemal som však predstavu kam ideme. Ja som doma neštudoval mapu Mexika a ani žiadny autoatlas som nemal. Jediné, čo som vedel, že to bude na sever a máme pred sebou 30 úžasných dní s množstvom nálezísk s vysnívanými kaktusmi. Lenže prvé dni začalo pršať, tak náš itinerár skolaboval. Nakoniec sa dohodli, že náš cieľ bude Sonora, kde bude určite sucho, keďže tam len sporadicky za niekoľko rokov zaprší.
Stále sme sa však s Janom manželkám neohlásili, ako sme doleteli. Môj mobil stále nekomunikoval. Aj som chcel od Marčela zavolať, ale predtým niečo spomínal, aké drahé sú hovory, tak som od toho upustil. Ostatní mali síce mobily, ale nejako sme sa ešte nepoznali, tak som ich nechcel otravovať. Hneď na prvej lokalite Jardo niekde na kopci telefonoval s rodinou. Zabudol si mobil vypnúť a ten ostal dlhú dobu zapatý a prekročil svoj povolený kredit. Už na druhý deň zistil, že sa nemôže dovolať. Nakoniec Zdeněk volal s jeho manželkou a po dvoch dňoch mu spätne oznámila, že kredit sa nedá dobiť a zostal tiež až do konca bez mobilu. Zato Jirko každý deň telefonoval s rodinou, už sme vedeli aj to, koľko vajec doma zniesli jeho sliepky. Avšak dni ubiehali a už bol aj Jano nervózny. Nakoniec to vyriešila moja rodina na Slovensku, keď nejako naviazali kontakt s Janovou ženou a neskôr so Zdeňkovou, ktorá im povedala, že sme v poriadku. Tak asi po dvoch týždňoch som poslal SMS cez Zdeňkov mobil, že sme OK. Nakoniec bolo dobre, že sme nemali mobily, lebo koniec cesty sme mali dosť hektický a nevedeli sme, či vôbec stihneme odlet. Ale to neskôr.
Keďže som nemal žiadne skúsenosti s terénom na lokalitách, nevedel som, čo ma tam čaká. Mal som pribalené kožené lesácké holienky na nohy, ktoré mi pred cestou dohodil jeden z mojich obchodných partnerov. Mali ma chrániť pred pichliačmi kaktusovej vegetácie, hadmi a inej hávedi. Keď sme zastali po niekoľkých kilometroch na prvej zastávke pod kopcom, kluci vybehli, zapálili cigaretku mieru a z polystyrénovej chladničky vytiahli orosené pivo. Ja som si upil coca coly a dal sa do plnej parády. Takto vytuningovaný som si pri Zdeňkovi, ktorý vybehol v sandáloch a krátkych nohaviciach pripadal ako blbec. Možno som tak aj naozaj vyzeral. Po chvíľke som mal sparené celé nohy a z čela mi stekal pot. Na chrbte ruksak, foťák, v jednej ruke pinzeta, vo vačku sáčky na semienka a ešte v druhej ruke kávenku, ktorú som dojedal. Medzi kaktusmi som behal ako postrelený zajac, nevedel som, čo mám robiť, či fotiť, zbierať semienka a hlavne sa nestratiť, hoci terén sa zdal byť prehľadný. Začal som si fotiť svoj prvý kaktus, keď som sa obzrel, Zdeněk neďaleko čupel pri rozkvitnutom kaktuse, v jednej ruke hajzel papier, v druhej cigaretka a potmehútsky sa usmieval.
Na radu mazákov som si do vrecka trenírok dal nejaké mexické bankovky a doláče a zapol zicherkou. Vraj, keby nás okradli, aby nám zostalo aspoň niečo. Na bruchu som mal ešte upnutú ladvinku s pasom a nefunkčným mobilom, v ktorý som dúfal, že nejako ožije, alebo sa mi ho podarí rozbehnúť. Hneď pri prvom kloknutí ma ladvinka začala tlačiť na bruchu, navyše zicherka sa rozopla a na doraz ma pichla do zadku. Tak som vyskočil, ako Jánošík nad vatrou, spustil gate na pol žrde a zicherku patrične opravil. Keď som sa vrátil z prvej túry, tak som holienky zakopal na samé dno kufra a viac nepoužil.
Obr. č. 42: Tak toto je pre mňa výborná vegetariánska strava, ani cholester som neriešil, len kluci nedostali svoju cervézu.
Obr. č. 43: Deti sú všade pekné, roztomilé a čisto oblečené a upravené.
Obr. č. 44: Budem mať aj ja takéhoto vnúčika? Veď už som dosť starý.
Obr. č. 45: Tak mu chutili ohnivo štipľavé hovädzím mäsom plnené takosy, že sa ani nestačil pooblizovať.
Obr. č. 46: Tak na tomto stole manžel cez deň rozbíja kladivom kamene so žilkami zlata a večer robí detičky.
Obr. č. 47: Pravdepodobne nejakí potomkovia domorodých pôvodných obyvateľov.
Obr. č. 48: Buenos dias seňori , tak kto ste tu boli pred dvomi rokmi s mojou matkou?
Obr. č. 49: Tak čo kluci a odkiaľ že to ste? Ček republika? A to je kde? To je ešte ďalej ako Amerika?
Obr. č. 50 Žeby sa i oni chystali za pani Merkelovou?
Obr. č. 51: Môj prvý dotyk v ozajstnej mexickej prírode ako greenhorna pred dôchodkom.
Obr. č. 52: Nacori Chico /Rancho el Coyotte/ Sonora, v mladosti som si pospevoval: "Do kopca liezť je nezmyslom". A naozaj tam aj niekto bol?
