Už doma pred cestou sme sa dohodli, že prejdeme miestami Duranga, ktoré len málokto navštívil, aby sme zaplnili biele miesta nielen našich Mexických ciest. Všade bolo dosť mokro a všetko sa zelenalo. I kaktusy vypadali, ako keby ich rýchlili v nejakej rýchliarni.
Soliterná rastlinka neolloydie, ako biely princ v raji.
Po niekoľkých dňoch nás opäť zastavila polícia a varovala na nebezpečné skupinky ozbrojených civilistov. Po dlhej ceste sme zastavili na jednom kopečku s výhľadom na malú dedinku, že to tam preskúmame. Kluci si nestačili ani zapáliť cigaretu, keď zrazu zo zákruty vyletelo auto a postupne z neho začali vyskakovať ozbrojenci a zaujali asi nacvičené útočné rozpoloženie. Bolo to staré auto, ktoré však malo nadupaný motor kvôli polícii. Nakoniec auto zablokovalo cestu a vyskočil z neho plne ozbrojený vodič a začal sa pýtať, kto sme a čo tam robíme. Všetci sme boli v šoku a tak po chvíle váhania začal Láďo komunikovať a snažil sa im pomaly odpovedať, aby mohol svoje slová zvážiť a reprodukovať tak, aby sme si nezhoršili už aj tak zle vypadajúcu situáciu. Všetci sme boli vystrašení, ale ani v hĺbke duše sme neočakávali, že práve nám sa takéto niečo stane. Pomaly nás obkolesili aj ostatní so samopalmi a pištoľami za pásom. Napriek tomu som ich stačil sledovať, najmä ich vysmiate tváre a lesklé oči, ktoré naznačovali, že ráno si dali nielen kafíčko. Keď sa dozvedeli, čo potrebovali, vytiahli vysielačku a svojim kolegom povedali, že sme len gringovia, ktorí sa túlajú touto časťou Mexika a ocitli sme sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Nevinná zástavka na kopčeku pred dedinou kde sme začali pozorovať pár fossulákov, bol začiatkom najdramatickejších okamihov z mojich ciest Mexikom.
Pýtali sme sa, kde vlastne sme, a či vedie cesta ďalej, alebo sa musíme vrátiť. Nakoniec nám kázali, aby sme išli za nimi. Na začiatku dediny prudko zastavili, trochu sme sa asi všetci preľakli čo sa deje, ale ukázali na ich predné koleso, kde bol pod pneumatikou had, ktorý sa snažil ujsť, ale nemal šancu. Jeden z Mexičanov vzal zo zeme dva väčšie kamene a úplne presnými hodmi ho trafil do hlavy. Bol to nejaký jedovatý had, lebo mali pred nim rešpekt. Potom trochu pohli auto a na moje počudovanie sa had vyplazil celý zakrvavený do blízkeho krovia.
Do cesty nám vliezol had.
Domorodci s nenávisťou začali hádzať kamene a boli neuveriteľne presní, ale i tak s rozbitou hlavou sa snažil ešte odliezť.
Jardo Šnicer by si nenechal ujsť takúto pochúťku, on je veľký gurmán a najmä od svojej bývalej aziatskej manželky vie niekoľko dobrých receptov. Nakoniec sme všetci pokračovali v jazde do dediny za domorodcami. Zrazu Zdeněk spravil myšičku a pustil sa do kopca cestou necestou. Tento krát nám robil Jano mobilného navádzača. Mal naprogramovanú drahú aplikáciu mapy Mexika, zakúpenú ešte na Slovensku a zistil, že všade ide nejaká cesta a že to prejdeme. Ale čo sa na jeho mape ukazuje ako cesta, je niečo horšie ako horský chodník. Stáli sme mnohokrát, aby sme si upravili terén a cez poukladané kamene presne na rozteč auta sa mohli zase kúsok posunúť. Vždy sme dúfali, že už to bude len lepšie, ale opak bol pravdou. Vôbec sme neuvažovali nad alternatívou, že možno budeme musieť ísť aj naspäť. Jano hlásil, že už máme len 20 km k nejakej dedine, ale my sme išli tak maximálne 5 km za hodinu. Zastavili sme pri jednej rozdvojke potokov. Pokiaľ si oni varili kávičku, ja som začal odvaľovať väčšie kamene. Ale nakoniec som to nechal tak, lebo aj tak sa vždy vyberieme inou cestou. Keď sme nasadli, aj sa tak stalo. Asi po 300 metroch, ako v rozprávke, sa pred nami objavili krásne zelené polia, s presnými riadkami marihuany, ako na výstave Agrokomplex. Ale to už z malých prízemných haciend vybehovali so samopalmi civilisti. Zdeněk bol však tento krát veľmi rozhodný. Asi prehovoril duch sebazáchrany. Zabrzdil ako na rely, auto sa na mieste o 180 stupňov otočilo do protismeru a uháňal hlava nehlava, kameň nekameň. Bolo len počuť ako sa rozbíjajú fľašky s pivom v chladničke, na ceste sa víril prach a spod kolies lietali kamene. Opäť sme prišli ku križovatke pri potoku a tu si opäť vybral príšernú cestu do kamenistého kopca. Museli sme zastať, aby po niekoľko sto metroch aj on pochopil, že tadeto neprejdeme a vrátili sme sa k miestu, kde si varili kávičku. Tu už v aute čakali naši predchádzajúci „kolegovia“. Oni o nás už z vysielačky z marihuanového poľa vedeli. Snažili sme sa robiť sprostí, a že sme len zablúdili, čo vlastne aj bola pravda. Tak nám ukázal, aby sme išli za ním. Ale Zdeněk nikdy nechce za niekým ísť a zrazu vybehol stranou, kde už bolo počuť len prašťanie pod autom. Zrejme aj v Mexiku sú také seriály ako Pat a Mat. Takže Zdeněk dostal aj pat, aj mat. Mexičan zostal kľudný a my sme zaľahli pod auto a snažili zadrôtovať, čo sa poodtŕhalo. Trochu som sa oprášil a vytiahol som placačku s marhuľovicou, kde som si spravil aj nálepku s mapou Európy a tento krát som tam vyznačil len Slovensko a dal Mexičanovi. Názov marhuľovica som napísal po španielsky, čo je dosť komplikované slovo. Ten nám nakoniec povedal, že nás zoberie do opravovne. Prišli sme do dediny k jednému domu, kde bola autodielňa s montážnou jamou, kde nám spodok auta trochu poopravovali. Ešte nám povedal, že v blízkosti je množstvo banských štôl s náleziskom pekných kryštálov, ale to klukov vôbec nezaujímalo. Nakoniec nám ukázal, kde máme ísť, aby sme nezablúdili. Všetci sme to pochopili, len auto sa vydalo inou cestou a zastali sme pri strmej ceste do rieky. Tak nás Mexičan na aute dobehol a radšej nás vyviedol až na výpadovku. To už bol však večer a tak sme sa snažili nájsť miestečko na prespanie. Až tu sme si možno začali uvedomovať, čo všetko sa mohlo stať. Asi všetci sa v noci strhávali zo spánku, či už to máme za sebou. Takéto šťastie nemali iní turisti z Austrálie, ktorých v Durangu našli postrieľaných v sudoch, asi mesiac po tom, čo sme sa vrátili z Mexika. Túto stať som veľmi zjednodušil, lebo sa snažím o sprostredkovanie úsmevných príhod. Ak všetko dobre dopadne, je však všetko úsmevné.
Začalo to vcelku nevinne, len malý potôčik po ceste.
Pred Monclovou sa to však skončilo silným krupobitím – tak veľké krúpy som ešte nevidel,
z obavy nebol čas ani vyfotiť množstvo rozbitých aut, ktoré stáli pri ceste.
Pri potulkách po kopcoch pri Monclova sme si všimli, že obloha je nezvyčajne zatiahnutá a bolo počuť hrmenie, ale to nie je nič, čo by sme nepoznali. Keď sme však autom prešli na hlavnú cestu, bol silný vietor a po chvíli sme videli na zemi ohromné kusy ľadu, tak sme sa pristavili. V ruke som mohol mať tak jeden, ktorý mal veľkosť ako tenisová loptička. Také veľké krúpy som ešte nevidel, ale keďže dosť pršalo, tak som rýchle zaliezol do auta. Aj som sa bál o svoju makovicu. Po chvíli sme už videli v priekopách veľa aut, ktoré sa nevyhli tornádu alebo smršti. Mali porozbíjané niekedy aj všetky okná a dobité kapoty s vrstvou ľadu. Divil som sa najmä tomu, ako môžu mať rozbité všetky okná. Nebol to príjemný pohľad a mali sme opäť šťastie. Bola to otázka len pár minút a mohli sme dopadnúť podobne a mali by sme veľké problémy. Po niekoľkých kilometroch už bol kľud, akoby sa nič nestalo. Podľa rádia to bolo jedno z tornád, ktoré prišlo z USA a pri Monclove skončilo. Pýtal som sa aj Jardu, ktorý pracuje na klinike, či už niekedy ošetrovali pacientov po zasiahnutí krúpou. Nespomínal si na takú situáciu. Niekoľkokrát som čítal, že krúpy zabíjali domáce zvieratá, ale o ľuďoch som si na nič nemohol spomenúť. Ako chlapca ma zasiahlo nečakané krupobitie pri oberaní čerešní a bol som mierne dotlčený, keďže som bol len v trenkách a nebolo sa kde skryť.
Salaverna, viem si predstaviť že v časoch najväčšej slávy by som tu chcel v chudobe prežiť niekoľko mesiacov
a zapisovať si osudy baníkov a ich rodín a rád počúval zvony kostola a hudbu púšťanú cez amplión.
Jedno nedeľné ráno sme išli cez banícku osadu a kúsok od nej sme sa zastavili preskúmať terén. Celým okolím sa ozývala sviatočná hudba, ktorá asi privolávala veriacich do neďalekého kostola. Veľmi mi to pripomínalo zvolávanie ľudí na prvomájový sprievod. Vždy som sa tešil na 1. máj, najmä na pečenú klobásu, alegorické vozy a veľa ľudí. Príjemná hudba ma sprevádzala pri hľadaní veľmi malých trsov plochých zelených mammillarií, ktoré ma veľmi potešili. Žiaľ našiel som len pár väčšinou nedozretých plodov. Ešte bolo vidieť, že sa tam ťaží a veľké nákladiaky vozili plné korby kameňa do neďalekej drtičky na spracovanie zlata, striebra a iných kovov. Väčšina baníckych domčekov na strání mi skôr pripomínala cigánske geto východného Slovenska. Plechové strechy boli celé prehrdzavené, ale sem tam viselo vypraté prádlo, takže ešte tam niekto býval. Ale kostolík na kopci bol novo vymaľovaný a domčeky vôkol hýrili typickými mexickými pastelovými farbami.
Veľmi ma nadchli tieto miniatúrne mammillarie a na rozdiel od klukov som ich rád hľadal a pozoroval.
I teraz ma tešia moje semenáčky, ktoré dosť skoro začali kvitnúť, len tá farba im trochu chýba.
Rád chodím po rôznych haldách a prezerám kamene. Ale ja som len taký laik a páči sa mi ako strake všetko, čo sa blyští. Pred jedným baníckym mestom sme sa na cigaretku zastavili. Ja som sa rozbehol do kopčeka plného na slnku sa jagajúcich krištáľov, moje srdce zajasalo nad takto voľne ležiacou nádherou. Ale kluci nemali pre mňa pochopenie a po dofajčení ma volali, tak som ako hriešnik, ktorý nedodržal jedno z desatora prikázaní, zasadol späť do auta. Po chvíľke sme zastavili. S nechuťou som zostal sedieť a zrazu vidím, ako Zdeněk stojí na hromade kamenia, ktorý neviem z akých príčin tam vysypali a prehrabáva ho. Neviem, čo ho osvietilo. Tak som si aj vysadol a začal zberať rôzne kamienky, ktoré sú ozdobou mojej zbierky. Tiež po stranách cesty, ako ju rozširovali, bolo vidieť asi 1m vysoké kryštály. Aj Jano si na ďalšej ceste na ne spomenul, ale už boli preč. Nakoniec sme vošli do mestečka plného vôní rozmanitých špecialít. Zbadal som v trojobale vysmážané kuracie kúsky a tak som ich prehovoril, že si tam sadneme. Najprv demonštrovali, že to im nechutí, že je to ako v M'c Donalde. Ale keď nám ich mladá Mexičanka priniesla čerstvo vysmažené na stôl, s miskami salsy a iných omáčok, nestačili ani vychladnúť a hltavo ich s úsmevom labužníka zbodli, ako by to bola ich posledná večera. Nakoniec prstami z taniera vyjedali i poslednú popadanú strúhanku.
Ísť za kaktusmi a ocitnúť sa medzi športovými závodnými veteránmi ma veľmi prekvapilo.
Nezostávalo nič len sadnúť na kameň, privrieť oči a fantazírovať – škoda, že ešte preteky len štartujú,
to by sa mi možno ušiel i pohár pravého talianskeho šampanského.
Aj ošúchaní gringovia si môžu užiť päť minút svojej slávy – preteky boli perfektne zorganizované, len nás zdržali niekoľko hodín v ceste.
Cestou zo svadby sme vošli do jedného mestečka, kde práve mal byť jeden zo štartov Relly transamerika veteránov. Keďže tam nebola žiadna obchádzka, nedalo sa pokračovať, tak sme tam museli zostať. Štart mal byť až za nejakú tú hodinu, preto sme sa kúsok vrátili, zaparkovali. Cez plot sme prešli akože do záhrady, kde rástli veľké guľaté mamillarie. Zaujímavé bolo, že jednotlivé rastliny mali rôzne, úplné odlišné vyfarbenie ostňov. Tak som ich trochu pozoroval a porovnával s mojimi rastlinami. Väčšinou to boli veľké jednohlavé guľaté prízemné rastliny, ktoré stačilo presadiť do misky a boli by ozdobou nejednej výstavy. Ale takých kaktusov je v Mexiku neúrekom. Žiaľ uzávera sa nakoniec predĺžila na 3 hodiny. Tak sme sa ešte motali a prezerali jednotlivé auťáky a ich posádky. Boli tam aj mnohí účastníci z Európy, ako i posádka z Česka. Len prevoz auťákov bol určite nákladnou položkou. Ale zrejme na to majú. Raz sme videli, ako na letisku do lietadla nakladali niekoľko závodných Porsche. Väčšinu posádok tvorili manželské alebo milenecké dvojice. Pozeral som, či tam nie je Erika s manželom z Vrbového so sanitkou, ale neboli. Všetci sa občerstvovali, len my sme dopíjali z bandasky posledné zásoby vody. Určite sme nemohli našimi potrhanými rifľami a prachom ošľahanou tvárou, konkurovať movitým pretekárom v pestrofarebných reklamných kombinézach. Neskôr, keď si ľudia mysleli, že sme nejaký obslužný personál, tak sme splynuli s davom. Niekoľko detí ma žiadalo o autogram, tak som sa podpísal na nejaké dopredu rozdávané kartičky, ktoré tam rozdávali najmä posádky z U. S. A. Porobili sme si fotečky a s hrdým pocitom a blaženým úsmevom zasadli do auta. Pred štartom nás zaradili ako doprovodné technické auto, hneď pred záchrannú posádku. Veď našimi výzormi a špinavým autom sa domnievali, že asi najskôr my budeme potrebovať pomoc. Cesta viedla kopcovitým terénom s množstvom zákrut. Zdeněk sa cítil ako závodný pretekár a ja, ako keby nás naháňala polícia, keďže za nami išlo ešte niekoľko policajných aut so zapnutými majákmi. Bolo to ako z Francúzskeho akčného filmu zo šesťdesiatych rokov. Až po dlhých kilometroch adrenalínovej jazdy sa nám podarilo niekde odbočiť. Akonáhle sa kluci zastavili, vyšňupali za sebou niekoľko cigariet, ktoré v rukách celú cestu od strachu mačkali, aby zahnali stres. Možno sa i pozreli, či im niečo neuniklo do nohavíc a naďalej snívali o chladenom pive. Zdeněk zvolil kľudnejšie tempo a naďalej dodržiaval predpísané rýchlosti.
Keďže i naše cesty sú zvláštne kľukaté a nevyspytateľné, dovolím si zaradiť to, čo ma vždy v prírode prekvapí, na rode nezáleží, sú to kristáty a rôzne abnormality rastu.
Asi najväčšia kristátna skupinka rodu Epithelantha aku som ja videl.
Asi veľa ľudí nemalo možnosť vidieť takúto krásnu kristátu Echinocereus mapimiensis.
Echinocereus pectinatus asi dasyacanthus, lebo v okolí kvitli na žlto.
Kristáta pekná zdravá Lophophora, či je aj taká chutná, žiaľ, žiadny kaktus som nechutnal, asi nie som ten pravý „vegetarián“.
Kristáta Hamatocactus hamatacanthus, s tymi som sa stretával častejšie, žiaľ nevidel som ich v kvete.
Na koniec jeden echinofosulák, som rád že mám v zbierke viac ako 155 rôznych kristát a svojimi neuveriteľnými prírastkami ma prekvapujú po celý rok.
Horizonťák je pre mňa synonymom „Zdeněk Vaško“, verím že v jednom z mojich pokračovaní sa mu budem podrobnejšie
venovať. Úžasne vytrnený horizonťák by som určite zaradil do TOP 15 tohto druhu.
Gymná beguinii, napriek tomu, že boli i zakvitnuté a v opadanom hnedom ihličí, dokázali byť dlho skryté pred našimi zrakmi.
Jirko ešte netušil že si niekde položil svoj kufrík s foťákom.
Aj takéto trsy lophophor, asi prolifernej formy sa podarilo v krovinách nájsť.
Vidieť na tejto lokalite Turbinicarpus graminispinus asi nemá dlhú budúcnosť...
Toto sú novšie popisované ariaky na veľmi peknej lokalite, ktorým odborníci stále hľadajú škatuľku
do akej ich dajú. Nebolo ich veľa, ale každý si svoju rastlinku našiel, aby si ju mohol odfotiť.
