Na jednej z ciest sme chceli prejsť z jedného nálezisko na iné, avšak muselo sa isť cez mestečko Vieska, čo by bolo asi 30km. Zdeněk však tvrdošijne trval na tom, že cez Viesku nepôjde. Tam ho vraj polícia vždy chytí, že to radšej prejdeme zložitou obchádzkou, pričom musíme po zlej ceste prejsť asi 150km.
Nevedeli sme ho zlomiť. Až tesne pred Vieskou začal meditovať, že či áno, alebo nie a neviem, či mal svoje dobré dni, ale nakoniec hlavne prispením Láďu, povedal, že teda áno. Túto skratku už neprešiel niekoľko rokov a predtým tam vraj viedla len strašná cesta. Na počudovanie prišli sme na krásnu novú asfaltovú cestu. Keď sme prišli do Viesky, hneď sa za nami objavila polícia, spustila húkačku a blikala svetielkami, takže sme museli zastaviť. Zdeněk už lamentoval, že je to v riti, že nás určite zavrú. Federáli nás ale slušne oslovili, skontrolovali a vysvetlili, že vlastne Zdeněk vošiel do protismeru jednosmerky, kde má svoje sídlo polícia, takže to majú vlastne pred očami. Slušne nás vyprevadili až za mesto a šli sme ďalej po krásnej ceste a za chvíľu sme boli na lokalite.
Musím však povedať, že Zdeněk i Láďo už majú s policajtmi veľa príhod a niečo v Mexiku odsedené, ale to bude v inej kapitole.
Človek si musí na policajné kontroly zvykať ako manželky na smradľavé ponožky, nakoniec to pre mňa boli príjemné spomienky, radi sa nechávali fotiť, len prízvukovali, aby sme fotografie nedávali na sociálne siete. Apropo, máte niekto spomienku na reakciu našej polície, keby ste ich po kontrole požiadali o spoločné foto? Prosím napíšte mi.
Na inom mieste zase Zdeněk hlásil, že ide za nami polícia a po chvíli opäť húkačky. Jedno auto nás zastavilo z predu a druhé zablokovalo zozadu a ešte jedno išlo asi zhodou okolností oproti. Znovu začala kontrola. Keď som hľadal v kufri pas, tak som vytiahol jednu z káveniek a podal policajtovi. Po chvíli ukazoval na kávenku, že sú dvaja a ja som mu len ukázal, nech si ju rozdelia. Pre mňa to bola tiež poldenná strava. Tak skontrolovali kufre, pasy, spýtali sa kam ideme a pustili nás ďalej. No za chvíľu nás predbehli a opäť zastavili. Policajt vytiahol z jeho dokladov obal z kávenky a zrejme mi chcel povedať, že kávenka im chutila. Lenže kolegovia nevedeli, že som im dal kávenku a zas začali hovoriť, že tento krát to nebude také jednoduché. Konšpirovali, že nás sledujú ešte z predošlej lokality, kde sme odhodili obaly z káveniek a teraz nás zoberú na políciu a budú vypočúvať. Nakoniec sa nás pýtali, kde chceme ísť a tak ako spásonosnú myšlienku Láďo povedal, že ideme do najbližšieho mesta na prehliadku historických pamiatok. Ale ja som im už žiadnu kávenku nedal. Keďže španielsky vie len Láďo, pripadám si ako blbý a ešte blbší, keďže ničomu nerozumiem. Asi hovorili, aby sme išli za nimi. Toto mestečko kluci už poznali, keďže tam nejakú chvíľku strávili na polícii, hovorili, že oni sú vždy takí usmievaví a láskaví a nakoniec vás zavrú. Zrazu v meste zabrzdili, jeden z policajtov vybehol k pouličnému predajcovi ovocia, nabral drobné hruštičky do oboch rúk a bez zaplatenia prišiel k nám. Pýtal sa nás, či sme to už jedli a dal nám ich do auta. Zakývali sme len hlavou, že nie. Asi to mala byť odmena za moju kávenku. Z pesimistickej atmosféry som mal sucho v ústach a kŕče v žalúdku čo sa stane. Po ľavej ruke som videl policajnú stanicu, kde sa ešte pristavili a nakoniec nasadli a doviezli nás až do centra. Povysvetľovali, čo kde je a čo si máme pofotiť. Ale klukom to bolo ukradnuté a čakali, kedy z mestečka čo najskôr vypadneme. Konečne som mal možnosť prejsť centrom, ktoré býva väčšinou do štvorca, takže sú to štyri cesty s niekoľkými obchodíkmi, nejakou reštikou, kostolom a mestskou radnicou, prípadne policajnou budovou. Každá z týchto ciest je vlastne výpadovkou do okolia. Uprostred mesta sme sledovali nezletilých motorkárov. Väčšinou ešte viezli ďalších dvoch až troch, alebo plno nákladu. Tak isto na korbách na bočniciach posedávalo niekoľko domorodcov a hlasito rozprávali. Tu sme sa nakoniec s policajtmi rozlúčili, spravili spoločné foto. Určitý čas sme sa tvárili, že obdivujeme španielsku kolonizačnú architektúru. Keď sa polícia vzdialila, ešte sme sa pre istotu znudene prechádzali a nasadli do auta, aby sme sa opäť stratili v lone prírody.
Typické české sandále sú vhodné nielen do Tatier, k moru, ale i k potulkám po Mexiku. Klidne múžete v nich zbírat a fotiť Mammilopsisy a Echinocereusy.
Akurát stále nechápem, keď sme v neznámom prostredí, že neviem kam ideme a oni len povedia nejakú svetovú stranu a my stále blúdime. Pači sa mi, keď Láďo pozerá do mapy a pred križovatkou zavrie mapu a dá ju do zásuvky. Zdeněk pribrzdí a pýta sa: „Láďo kam ideme?“ A Láďo s povahou flegmatika vzdychne a odpovie: „Co já vím, já jsem tu v živote nebyl.“ To sa lepšie cestovalo s Janovou navigáciou. Všetci sme vedeli kam chceme ísť, len navigácia to nechápala.
Zdenek vo svojom živle pri horizonťákoch, ako som ich ja nazýval „kalerábmi“. Tak jedno semienko pre deduška, jedno pre babičku, jedno pre vnučku a ostatné semená nechám pre manželku, nech mi na dôchodok príde aspoň výživné.
Táto rozkvitnutá krásne vytrnená Coryphantha, ktorú som fotil pri Vasco de Guiroga, bola ukrytá v hustej tráve.
V začiatkoch, po revolúcii, keď začali chodiť kaktusári do Mexika, bolo všetko jednoduchšie. Lokality ešte neboli tak známe a dali sa nazbierať aj nejaké kytky a previesť v kufri. Potom však mexická vláda, najmä kvôli pašerákom drog, začala budovať vojenské a kontrolné stanoviská, čoho výsledkom bolo i prehľadávanie batožiny. Tiež chceli zamedziť voľný prechod nežiaducich ľudí medzi jednotlivými mexickými štátmi. Boli vybudované i ekologické kontroly zamerané na prevoz zvierat a potravín. Je nepríjemné pre nás Stredoeurópanov prechádzať cez plne ozbrojené miesta a vidieť ozbrojené vojenské kolóny. Našťastie pri mojich cestách sme nemali okrem prezerania zavazadiel a kontroly pasov žiadne iné väčšie problémy. Semienka ako jediný prehrešok sme mali schované. Myslím, že keby chceli, ľahko nám ich nájdu. Nesnažili sme sa ich dávať do príručných zavazadiel. Každý si nejakú skrýšu našiel, a ani medzi sebou sme si to nehovorili.
Jano ešte vybavený foťákom a rôznymi objektívmi, ktorý mu odporučil nebohý kaktusár Róbert Karas, ho nakoniec vymenil za jeho teraz najväčšiu milenku „mobil“. Drobné Coryphanthy ottonis to už tiež asi majú spočítané. Lokalita je ohradená plotom so psami a jamy budú pre novú výsadbu Opuntii.
Kedysi sa lokality hľadali pomocou nejakých určujúcich bodov a popisov terénu. Len málokto už mal navigátor, dnes je všetko jednoduchšie, technika poskočila, niektorí už idú ako na tematický výlet, kedy už vedia kde a ako dlho sa tam môžu zdržať a dopredu už vedia, čo tam nájdu. My sa ešte snažíme byť voľní a nechávame si dostatok priestoru a času na preskúmanie lokalít. Často sa stávalo, že sme išli na lokalitu, kde sme mali zaručene nezaručenú GPS-ku. Keď sme tam však prišli, nič tam nebolo. Stávalo sa, že tam bola len pooraná pláň pripravená na sadenie opuncií alebo agáv alebo na iné účely. Raz sme sa vybrali, že ideme na lokalitu gymnocactusov. Cestou sme stretali policajné hliadky, ktoré boli na zásahu na drogových dealerov. Keď sme prišli na lokalitu, tak už tam všetko bolo preorané a ohradené. Tak sme išli do neďalekých lesov, kde som našiel skupinku kvitnúcich gymnocactusov. Vždy, kto nájde niečo ako prvý, zakričí, zbehneme sa, pofotíme, rozbehneme sa po okolí a každý hľadá samostatne. Zdeňkovi sa nejako nechcelo z auta a tak odpočíval. Keď sme sa vracali k autu, zrazu Jirko zistil, že nemá kapsu s foťákom, dokladmi a semienkami. Tak som sa pobral s ním hľadať foťák. Lenže hľadajte niečo v lese, kde ste behali hore dole. Jardo mal aj foťák, ktorý robí pri fotkách GPS, ale zrovna to mal vypnuté a tak sa Jirko snažil rozpamätať, dokedy vlastne nosil foťák. Neskôr prišli za nami aj ostatní. Už sme to vzdávali, keď som išiel ešte na jedno z miest, kde som zbadal položený kufrík. Zavolal som na Jirku: „Tu je, tu je!“ Ten dobehol ako jeleň v ruji, od radosti ma stiskol, už som sa len zľakol, či ma nebude bozkávať, ako Gusto Husák Brežneva a na to naozaj nemám gule. Keďže nosím okuliare na šnúrke na krku, okuliare zaprašťali a sklíčka sa začali kotúlať dolu briežkom. Tak za jeden deň som prišiel o oboje okuliare, keďže ráno mi druhé zlomil Zdeněk, čo som mal zavesené na mojej zadnej sedačke v aute. Bez okuliarov je to pri zbere a fotení ťažké. Tak som v aute použil aspoň gumičky a špagátik na to, aby ako tak držali po kope.
No hľadajte v tomto teréne s množstvom G. beguinii Jirkov kufrík s foťákom a dokladmi. Nakoniec to šťastne dopadlo, asi sme toľko na nálezisku nezhrešili, veď semienka neboli.
Prekvapili ma rozkvitnuté Mam. longiflora v popadanom ihličí, veď ja na takýchto miestach na Slovensku môžem hľadať nanajvýš houby.
Tiež Gymnocactus beguinii je toho príkladom.
Radi sa zastavujeme v El Dorado na lokalite s Mammillaria egregi. Zdeněk to už chronicky pozná, tak sa rozhodol, že zostane v aute. Tento krát tam bolo nejako viac rastlín, ale tie dve veľké z minulosti vo veľkosti tenisových loptičiek som nenašiel. Možno ich už niekto vykopal. Jano pozbieral nejaké skapaté rastlinky, z ktorých pod stromom v kľude Majcíchovčana vyberal semienka, ako on hovorí, prekefoval ich. Keď sme boli na kopci, počuli sme políciu a tak sme radšej pomaly išli dolu. Zdeňka medzitým stačili oprieť o auto a skontrolovať. Boli s nimi aj nejakí domáci, ktorí ich tam naviedli. Bolo zaujímavé, že aj civilisti mali za pásom pištole. To som videl len v U.S.A. Upozornili nás na nebezpečnosť daného územia a tak sme museli nútene odísť.
Na mojej poslednej ceste nás čakala veľká policajná kontrola, kde nás vlastne upozorňovali, že si máme dávať pozor na ozbrojených civilistov a máme to hneď polícii hlásiť. Ihneď sa mi v pamäti vynorila jedna z prednášok Jardu Šnicera, kde rozprával príbeh, ako sa dostal do problémov s drogovým kartelom, kde ho zajali a bol tam niekoľko dní pod nabitými samopalmi v neistote medzi mladými nadrogovanými ozbrojencami a nevedel, či to vôbec prežije.
Ani pochmúrna obloha s mesiačikom a ovisnutou cylindroopuntiou mi nezabránili tešiť sa na nové ráno s rosou na tráve a novými úžasnými kytkami.
Tak takéto nebíčko v očiach mi umožnilo fantazírovať nad všetkým možným a nemožným a čakať až začnú vychádzať hviezdičky aké máte možnosť málokedy u nás pozorovať.
Tiež som zažil podobný príbeh s marihuanovými poliami a ich strážcami.
Ale zase ako v rozprávke tisíc a jedna noc, o tom až zajtra.
Tak takúto pohodu, klídek, tabáček poskytuje i jedna z úžasných lokalít Mam. perezdelarosae ssp. andersonii.
Tak kruci, kde jsou tie frički? Žeby už na ďalekom východe? Ale niečo sme len našli.
Čechom sa veľmi páči názov čučoriedka a takéto si môžete natrhať i z myrtilákov geometrizans.
Cereus palmerii nie je tak jednoduché vidieť v prírode, ak vám nesvieti v GPS. Je to ako čerešnička na torte.
Coctail Ferocactus, Coryphantha a Astrophythum je ako trojkombinácia optických vnemov veľkosti, otrnenosti, ako i dlhovekosti pri jednej micronde v Queretaro.
Komentáře
Samozřejmě jen když něco potřebuji. A to bývá často. Hotel, kde koupím plyn na vaření, kudy se dostat k Rancho XY, zda je tady bezpečno atd.. Oni jsou tam fakt od toho aby pomáhali a chránili. No jasně že se tam najde řádka vyčůránků co cizince vyzkoušej. Sám jsem nalítnul velmi nedávno, když jsem zaplatil ... tuším 1500 pesáků za to, že mě pustí na dálnici i přesto že je čtvrtek. A papír jsem z něj nedostal. Jen jakýsi žlutý lísteček s číslem a podpisem. Nejspíš lístek ze šatny divadla. Ale zase... kde by se u policajta vzal lístek z divadla, že? No nechme to být.
Hlavně v DF, Saltillo a velkých městech. Takoví ti strážníčci.
Těch příjemných zážitků ale řádově převažuje. Rok od roku výrazněji.
Naposledy když kluky odvezly v noci na letiště místo taxíků. Palo, čtenáři, dovedete si představit situaci, kdy požádáte našeho policajta, aby vám zavolal taxíka?? A on by ti odpověděl " Na co taxíka? Sedej." Pustil by maják a hodil by vás na letiště.
Dost absurdní ne?
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.