Pravdu-povediac, hotoval som sa vypotiť článok o variabilite rodu Adénium na východe afrického kontinentu, no rýchlo som prišiel na to, že by to bol materiál tak na brožúru. Pre dnešok teda len Keňa. No aj tak to nebude prechádzka ružovým sadom, pretože sa tu nachádza východofrická vetva Adénium obesum, ako i variabilné A. somalense, pričom obidva taxóny sa medzi sebou melú i na rovnakých areáloch. Ešte, že nemusím do tohto príspevku zatiahnuť ďalšie východoafrické druhy, ktoré rastú mimo Kene, ako Adénium spec. Tanzania (známe ako A. somalense spec.nova), alebo A. crispum zo Somálska.
Skrátka, som teraz múdry ako rádio a to iba preto, že som večer preskúmal výbornú publikáciu Adenium: Sculptural Elegance, Florar Extravagance od Marka Dimmitta a kol. (2009). Analýzy na molekulárnej úrovni by ohromne pomohli taxonómií tohto rodu, no ako tam z textu vyplýva, tie sa zatiaľ iba realizujú. Skôr či neskôr sa však určite nejakých výsledkov dočkáme a zaujímavé budú porovnávania subsaharských a východoafrických populácií A. obesum, východoafrických druhov medzi sebou, vzťahy medzi arabskými kontinentálnymi a ostrovnými populáciami a taktiež výskum stredafrických druhov. Mierny chaos v názvoch teda zatiaľ pretrváva, ale autori už vyčlenili hneď niekoľko skupín adénií, ktoré by mohli mať rang dobrých druhov. Skúsme aspoň stručne opísať a hlavne odlíšiť oba kenské druhy - aby sme potom s dlhými nosmi konštatovali, ako adénia kašlú na nejaké schematické zaraďovanie.
V škatuľke č.1 vykukuje A. obesum, ktoré tvorí nízke, rozvetvujúce sa tenkokmenné kríčky dorastajúce do 1m, s nevýrazným, alebo žiadnym podzemným kaudexom. Pomerne veľké kvety (priemeru nad 6 cm u kultivarov do 10 cm) s oválnymi petálmi majú obvykle svetlý stred a varírujú od čisto bielej do tmavočerveného sfarbenia. Čo do tvaru a veľkosti sú variabilné i listy, charakteristický je ich lesklý sviežozelený povrch a obvykle pomerne nevýrazná žilnatina. Staršie kusy s postupom veku strácajú atraktivitu, pretože ich kmene a vetvy, ehm, ovisajú. Každý pestovateľ rozpozná tento vďačný druh a jeho kultivary hlavne podľa rapídneho rastu, pričom kvitnú už 2-ročné semenáčiky.
V druhej škatuľke sa už vrtí A. somalense. Ide o baobabický druh so solídnym kaudexom prechádzajúcim do kónického kmeňa, dorastajúci do 3 m i vyššie. Tieto adénia sa rozvetvujú až po niekoľkých rokoch, keď i po prvý raz kvitnú. A. somalense svojim stromovitým vzrastom a neskorou násadou kvetenstva dosť pripomína A. socotranum. Kvety ružovej až tmavočervenej farby u divých rastlín nedosahujú priemeru ani 5 cm a na rozdiel od A. obesum majú skôr zašpicatelé kvetné lístky. Charakteristické sú i listy, ktoré sú štíhle, s kopijovitou špičkou a výraznou bielou žilnatinou. V našich klimatických podmienkach ide o veľmi citlivý druh najmä na podchladenie, či bakteriálnu (hubovú) infekciu a to nielen v prípade malých semenáčikov, ale o korene prichádzajú aj staré exempláre, čo je veľmi nepekná vlastnosť. Vot, oba kenské taxóny máme teda už vyčlenené a ani to tak nebolelo.
Pomaly presúvam môj záujem na fľašku, ktorú som priniesol pred časom kolegom do práce. Včera som ju vzal tajne domov, teraz mi tu stojí na stole a je v nej asi len 6 cm kvapaliny, našťastie nie viac. Ide o destilát z moruší s obsahom 50 % alkoholu, volá sa TUT a kúpil som si ho minulý rok v Azerbejdžane. Nápoj som si kúpil až na naliehanie môjho známeho z ťažobnej branže v Baku, hoci som plánoval vziať skôr nejaký ten ich koňak, ktorý je prinajmenej taký dobrý ako gruzínsky. Aj azerbejdžanský čaj je výborný, taktiež podobný tomu gruzínskemu, čo mi u nás tak bolestne chýba. Niet lepšieho nápoja, ako sladký horúci gruzínsky čaj bohato doplnený vodkou či rumom a hrudkou masla na hladine. Ideálny hlavne v zime, keď idete navštíviť nejakú mladuchu, čo práve vylifrovala dietky do eskimáckej škôlky, jej muž už štvrť roka loví tulene veľmi ďaleko odtiaľ a v celom iglú nádherne rozvoniava guláš zo sobích očí pripravený na panenskom rybiom tuku.
Keď sme vo firme ochutnali TUT po prvý raz, bolo to ako keď zahryznete do orgovánového kríka tesne potom, čo ste mu už požuli všetky kvety, listy a korienky. Nepochybne šlo o druhý najhorší destilát, čo som kedy pil. Nápoj sme chceli okamžite poslať dolu Dunajom, no bolo mi ľúto vodného sveta na Dolnej zemi. Našťastie došla návšteva, neskôr potom dalšie a TUT sa začal pomaly míňať podľa hesla - šup prvý štamperlík do seba a ďalší z tohto už nikdy viac, pričom najvačšiu odolnosť prejavili naši spoluobčania zo Záhoria.
Zlé chýry sa však šíria rýchlo, konzumácia sa nejako zastavila a už asi pol roka zostáva výška hladiny TUTa bezo zmeny. Cítim sa teraz ako Jano Mak - frontman slovenskej lyrizovanej prózy. Tiež sa chcem vzoprieť osudu a tento hnusný nápoj v každom prípade dopiť. Dal som si už prvý glg a aby som odpútal pozornosť mojich zmyslových a tráviacich orgánov od TUTa, pustil som im naplno hudbu z počítača. Už vopred som tam narafičil výber z Neue Deutsche Welle/NDW/. Teraz tam duní United balls so svojim hitom Pogo in Togo. Je to veĺmi melodická skladba s brutálne jednoduchým cestovateľským textom -Pogo in Togo, Coca-Cola in Angola atď. Výsledný efekt – skvelé, prvé miesto v austrálskej hitparáde, no vážne. Nikdy som nebol obzvlášť intelektuálne založený.
NDW má korene v nemeckom undergrunde a v 70-tych rokoch sa prekryštalizovalo hlavne do punkrocku, hiphopu, rapu a reggae, všetko sviežo odspievané viac-menej v nemeckom jazyku. Originálne skladby skupín ako Trio, Spider Murphy Gang, Nena či Huberta Kaha/unikol ochranke a odspieval si svoj hit v priamom TV prenose iba v nočnej košeli/ vo vrcholnom období NDW na prelome 70-80-tych rokov boli nádherne melodické, niekedy možno i s kontraverzným textom, no určite nie nudné. Na tento trend nadväzoval do určitej miery i Austropop v Rakúsku a nová vlna neobišla ani vtedajšiu ČSSR. Poprocková scéna, často s novými tvárami sa v tomto období konečne presadila i v rádiu a televízi voči tzv. stáliciam populárnej hudby stredného prúdu v Čechách, no hlavne na Slovensku. Veľmi ma to potešilo, pretože vačšina z našich stálic mi po celé normalizačné obdobie pila krv, keď som odovzdane počúval tie ich gebuziny s otravnými popevkami a vážne myslenými, slabomyseľnými textami.
Hudobné hnutie NDW skončilo približne v polovici 80. rokov, pretože jeho vnútorné zdroje už jednoducho vyhasli, skrátka nepokračovalo to ničím novým a kvalitným tak, ako to už v živote býva. Posledný hit od skupiny Fler - zúfalý výkrik z roku 2005, to je už iba pretextovaná a tvrdá rapová verzia Amadea od Falca, a aj keď sa tam dušujú, že Nová Nemecká Vlna žije, bola to vlastne už labutia pieseň celého hnutia. Chlapci z Fleru to už asi tušili a fanúšikovia vedeli.
Polovica objemu TUTA už zmenila nádobu a spokojne si žblnká v mojich temných útrobách. Pozvoľna začínam ľutovať, že som sa voči nemu po celé tie mesiace správal tak macošsky. Okrem toho som práve dospel k názoru, že by sme už konečne mali prebrať tie obrázky adénií, jeden po druhom.
Pri pohľade na mapku s červenými terčíkmi, ktorú som rozšafne a dosť hrubo obkreslil z mojej obľúbenej knihy (Beentje 1994) vidno distribúciu rodu Adénium v Keni. Autor akceptuje iba existenciu A. obesum a ignoruje A. somalense. Mňa osobne udivilo, že v popise kenských adénií sú tam uvedené hladké a prekvapujúco i pubescentné listy. Čierne bodky s číslovaním označujú lokality z ktorých máme snímky adénií v článku. Je jasné, že tento príspevok si určite nekladie za cieľ nejaké podrobné zmapovanie rozšírenia všetkých foriem a variet.
Distribúcia A. obesum a A. somalense (podľa Beentje, H. J.: Kenya trees, shrubs and lianas, 1994).
obr. 1 Adénium sp. v severnej pohraničnej oblasti, Keňa.
Navštívil som Keňu pred dobrými siedmimi rokmi, pričom adéniá som videl len na troch lokalitách. A tak som poprosil niekoľkých kumpánov, čo tam boli tiež, aby mi dodali nejaké obrázky a nejako oživili tento príspevok. Ďakujem im všetkým a v prvom rade Rainerovi Martinovi z Bielefeldu. Jeho snímky č. 2 - 7 a 16 - 18 sú z východnej Kene, lepšie povedané z pobrežnej a východnej provincie. Vyzerá to tak, že sa tam prelínajú lokality A. somalense a A. obesum a výsledkom je pestrá zmeska kvetov, variabilita listov a tvaru či veľkosti stonky.
obr. 2 A. obesum – tzv. forma Mombasa.
obr. 3 Podľa listov a kvetov A. obesum s netypickým (ale vítaným) guľovitým kaudexom.
Napríklad také A. obesum (s typickými listami a kvetmi, no nezvyklým guľovitým kaudexom - viď obr. 3) som ešte nikdy nevidel. Treba uznať, že dobre pasuje do zbierky Ivoša Žídeka, i keď si preň viem predstaviť aj iné miesto, viac na juhozápad, kde by ten kúsok vpravo vskutku organicky zapadol.
obr. 4 Pravdepodobne prechodný typ medzi A. obesum a A. somalense.
obr. 5 (vľavo) Typické A. obesum, viď biedny kmienok, oválne listy a pomerne veľké kvety. obr. 6 (vpravo) Úžasné tmavokveté A. somalense z východokenskej pobrežnej zóny.
Čo sa stonky týka, asi najkrajšie sú A. somalense severne od Isiolo (obr. 16 a 17). Trochu ma mrzí, že pred niekoľkými rokmi som cez Isiolo aj prechádzal, dokonca sme sa stavili i v divočine na okolí, ale boli tam iba cereriodné euforbie, geofytné plektranthusy a množstvo pohyblivej hávede vo vysokej tráve. Mne sa veľmi páči A. somalense južne od Garissie (obr. 6), ide zrejme o extrémne kvetuschopnú formu s málo vídaným tmavočerveným zafarbením petálov.
obr. 7 Robustné A. somalense, oblasť Turkeana−Romi.
obr. 8 Roman Štarha a jeho A. somalense s krátkym kmeňom severne od Nairobi.
obr. 9 Detail typických kvetov a listov predchádzajúcej rastliny.
obr. 10 Podľa listov A. somalense – Meru park, centrálna Keňa.
obr. 11 Príslušníci kmeňa Borana s netypickým, krovitým A. somalense z Meru.
Za hriech by stálo i nezvykle bacuľaté a rozvetvujúce sa A. somalense s typickým kvetom (obr. 8 a 9) a bieložilnatými listami, za ktorým sa neúspešne skrýva Roman Štarha. Na túto rastlinu narazil pri jazere Baringo, severozápadne od Nairobi.
Z viac menej rovnakej lokality sú i ďalšie formy A. somalense s ružovočervenými kvetmi (obr. 7), no ich stonky už pripomínajú skôr také malé baobaby. Borek Prokeš mi dal tento diapozitív pred dobrými štyrmi rokmi a nedávno som ho ne nečakane objavil založený v knihe, kde číhal na svoju príležitosť.
Ďalšie snímky sú už iba z mojej kenskej cesty z roku 2003.
obr. 12 Pôvodná bielokvetá forma A. obesum od Toma Grumbleyho.
obr. 13 Opäť typické A. obesum severovýchodne od Nanyuky, Laikipia district.
Obrázky obr. 10 a 11 ukazujú pravdepodobne A. somalense, teda pokiaľ ho posudzujeme len podľa listov. Jeho kmeň nie je vôbec solitérny, pripomína skôr A. obesum, z kvetov nebolo vtedy vidno ani ťuk. Tieto adenia sme videli v národnom parku Meru v centrálnej Keni, keď sme navštívili bušmenov z kmeňa Borana. Podľa manuálu o lokálnej flóre tam mali najväčšie exempláre dorastať do 5,5 m, ale kde nič, tu nič. S mojou sprievodkyňou sme sa vybrali ich nájsť, mali vraj rásť pomerne ďaleko, na okrajoch riečneho koryta, no nedostali sme sa tam. Vojaci nás zastavili priamo na ceste a nechceli pustiť ďalej, práve prebiehala protipytliacka operácia. Každé ráno fotografuje lietadlo celý ten obrovský areál Meru parku, snímky sa ihneď analyzujú, porovnávajú s minulým dňom a hľadajú sa ľudia i autá, ktoré vnikli do parku ilegálne. Najnebezpečnejšie sú skupiny pytliakov z JAR, najmä keď si najmú stopárov z početných somálskych enkláv v Keni, ktorí majú boj, lov a lupičstvo v krvi. Tresty za pytliactvo sú už tak vysoké, že stretnutie s ochrankou parku má obvykle charakter regulárneho boja s ranenými a mŕtvymi na oboch stranách. Bol som dosť prekvapený, keď sme navštívili kurátora parku. Rezidencia pripomínala skôr vojenský tábor, všade plno ozbrojencov, strelnica, vojenské autá atď. Jeho manželka sa venovala botanickému výskumu v Mozambiku, pritiahla odtiaľ dokonca i nejaké mozambické ružovokvitnúce adenia, no mňa najviac chytilo to bielokvitnúce A. obesum, ktoré si vysadila do anglického trávnika. Dostala ho od Toma Grumbleyho a takéto biolokveté adenium som videl po prvý raz v živote. Mr. Grumbley žil v Malindi, na kenskom pobreží, s divými adeniami na dosah a bol úplne prvý, ktorý objavil formu A. obesum s čisto bielym kvetom v prírode,obr.12. Tieto rastliny boli v minulosti veľmi drahé a hľadané, museli sa dokonca množiť tkanivovými kultúrami, pretože dopyt bol obrovský. Trh sa postupne nasýtil a v súčasnosti sú ponúkané bielokveté hybridy A. obesum s mohutnými stonkami a dokonca i iné druhy adenií s bielym kvetenstvom. Tom Grumbley už zomrel, bohužiaľ, ale jeho biele A. obesum robí ľuďom radosť naďalej. Moji známi, ktorí boli s ním v kontakte, mi napísali, že to bol skvelý človek, ktorý o. i. aj maľoval prírodu a neľutoval námahy (v časoch bez internetu, no tolerantnejším colným režimom) posielať semená a obrázky sukulentov zo svojho okolia. Mrzí ma, že som mu nenapísal, i keď pred niekoľkými rokmi bola v americkom časopise predstavená jeho zbierka a výslovne uvedená jeho adresa pre záujemcov.
obr. 14 Baobabicke A. obesum / somalense, západne od Ramu.
obr. 15 Semenáčik A. somalense z Ramu rozkvitol u I. Žídka až po nekonečných piatich rokoch.
Typické A. obesum (obr. 13) je z ranča Pinguone, neďaleko Nanyuky, severne od Nairobi. Ináč, nie je to až tak ďaleko od jazera Baringo, odkiaľ už máme snímky hrubokmenných robustných A. somalense. V areáli ranča rástli však úplne odlišné kríčkovité A. obesum s nevýraznými stonkami, pričom však niektoré exempláre mali solídny podzemný kaudex. Pamätám si, že ich kvety tam boli veľmi variabilné, čo do farby, tvaru a veľkosti.
obr. 16 Mnohokmeň A. somalense, severne od Isiolo.
obr. 17 Stonka A. somalense z okolia Isiola pripomína malý baobab.
obr. 18 „Prerastené“ A. obesum z juhovýchodnej pobrežnej oblasti.
Posledné adenium, ktoré by som chcel dnes predstaviť je také baobabické A. somalense (obr. 14 a 15) z pohraničného pásma medzi severnou Keňou, Etiópiou a Somálskom. Hoci bolo obdobie sucha, bola to nádherná krajina plná komifór a boswélií, i keď s dosť nervóznym moslimským etnikom. Videl som tam iba niekoľko adenií a iba jedno s plodom. Oddelil som nezrelý plod s kúskom vetvičky, ktorú som dával každú noc do pohára s vodou - keď to bolo len trochu možné. Po dvoch týždňoch cestovania nakoniec plod dozrel a semená u nás vyklíčili. Podľa robustného kmeňa, citlivosti semenáčov a neochote ku kvitnutiu ide o A. somalense. No nemožno si nevšimnúť tie oválne listy bez výraznej bielej žilnatiny, čo je typické skôr pre A. obesum (obr. 15) a pravda bude asi niekde uprostred.
Ďakujem Markovi Dimmittovi, ktorý ma oboznámil so svojim názorom na jednotlivé snímky, i keď medzi nimi boli aj kverulanti nepasujúci do jeho kľúča. Možno, že i on trochu pozmení svoj text o východoafrických druhoch v ďalšom vydaní svojej publikácie o adeniách. No hlavne aby tam mal už komentár k sekvenciám DNA, všetko sa zjednoduší, dúfam... Vo nedávnom maili mi o. i. napísal, ako rád by bez rizika navštívil lokality adenií v celom areále ich rozšírenia. Nuž, milý Mark, ja tiež.
Náš článok pozvoľna dohasína, skvelý TUT je definitívne z fľašky fuč. ANI SI NEPAMATAM, KEDY SOM PIL NIEČO TAK DOBRE ! Vonku už začínajú čvirikať psy a zavýjať vrabce - myslím, že pre dnešok už nastal čas to zabaliť. Ešte si počkám, kým doznie Monotonie, skladba, ktorú Annette Humpe začína spievať po nemecky a na konci prejde do ľubozvučnej taliančiny. Je to také dosť smutné, nostalgické reggae od skupiny Ideal z osemdesiateho prvého, podľa mňa asi najlepšia vec z celej NDW.
Napísané pre časopis CACTACEAE etc., číslo 3/2010, Volume XX., str. 112 – 119.
Uverejnené so súhlasom autora a redakčnej rady CACTACEAE etc.
