Milí priatelia, vitajte pri ďalšom vydaní úvodníka internetových novín! Marec nám priniesol takmer 20 stupňové teploty a ani začiatok apríla sa nedal zahanbiť.
Rastliny sú už vonku na chránenom stanovisku, s výnimkou teplomilných, a majú za sebou už jednu či dve zálievky. V skleníku sezóna beží na plné obrátky a kvitne to tam celkom veselo. Tieto úvodníky sa píšu ľahšie ako tie zimné, keďže materiálu na fotenie je dosť.
Echinomastus mariposensis s netradičnou farbou kvetu.
Echinomastus johnsonii v. lutescens.
Tento arizonský fešák sa mi nepestuje ľahko, opakovane som ho vysieval a vždy po vyklíčení sa so mnou do pár mesiacov všetci klíčenci postupne rozlúčili. Tento som navrúbľoval a už ani neviem z koľkých pokusov výsevov ako jediný žije a každoročne v apríli takto kvitne.
Oveľa ľahšie sa pestuje tento kaktus, tiež toho veľa nevypije, od ostatných si drží odstup a jeho úžasné zahnuté stredové tŕne dosahujú takmer 15 centimetrov. Kvet tiež nie celkom bežnej farby.
Glandulicactus uncinatus v. wrightii, El Chocolate, Durango, výsev v roku 2011.
Z tých bežnejších druhov sa už prebudili Thelocactusy ako tento T. conothelos v. macdowellii. Jeho takmer biele husto otrńené telo nádherne kontrastuje so sýtoružovou farbou kvetov. V prírode bol údajne vyhubený, avšak táto informácia nie je pravdivá. Nám sa ho podarilo v Arteaga, Coahuila, nájsť opakovane aj v 2012 a aj v roku 2021 a to v celkom dosť hojnom množstve. I keď je pravda, že lokalita je kúsok od veľkomesta Saltillo a k lokalite sa postupne približuje intenzívna výstavba a tiež využívanie každej rovnej plochy na poľnohospodárske účely. Čo pomáha k ochrane je fakt, že kvôli diaľnici nájsť vstup na lokalitu tiež nie je najľahšie. Nuž ale podarilo sa a opäť sme zažili malú botanickú záhradu.
Pohľad na lokalitu. Zdolu to vyzerá ako malý kopček. Bol posiaty množstvom vskutku rôznych pichľavých rastlín a ľahšie sa zdolal smerom hore ako nadol a aj keď fotka klame, ten výstup po hrebeni bol takmer kilometer dlhý. Pre dobro kaktusov slúži fakt, že až na samom vrchole človek zbadá, ako sa tie kopčeky ďalej vlnia a je veľký predpoklad, že na ich vrcholoch sú ďalšie populácie Thelocactus conothelos v. macdowellii.
Po ceste sa dali stretnúť Thelocactus phymatothelos a Mammillaria chionocephala.
Rástli tam Opuntia microdasys a ešte iná so zaujímavým plodom. Chutil dobre a aj napriek veľkej opatrnosti som glochídiá cítil v jazyku a podnebíčku ešte niekoľko dní… Ten zážitok je neopísateľný.
Neolloydia conoidea sa dá pomýliť s koryfantou ale Echinocereus pectinatus je jasný. Okrem nich tam boli horizontíky, lofky a aj ariáčik sa našiel, ale to je už nad rámec úvodníka.
Našťastie na úplnom vrchole mierneho kopca bolo nádherných bielych rastlín dosť a to vrátane tých najmladších.
Thelocactus macdowelii na vrchole kopčeka. Spodné foto aj so zdravo vyzerajúcim drobizgom.
Vráťme sa ale naspäť do skleníka, radosť mi robí aj tento echinocereus vysiaty v roku 1999 z chrudimských semien.
Echinocereus longisetus SB 1707, Encantada, Coah.
Priznám bez mučenia, že so „šalátom" = sukulentami som teraz nepočítal, no im blízke sú u mňa aj skalničky a tie to začínajú pekne rozbaľovať. Najkrajšie sú v apríli, stále kompaktné a pekne vyfarbené. Názov je od slova skalka a takto nejako si ju predstavujem. Kto má záujem dozedieť sa o skalničkách viac a nejaké aj získať, tomu odporúčam každoročnú výstavu skalničiek v Botanickej záhrade UK v Bratislave, konať sa bude v posledný aprílový víkend.
Skalka s mrazuvzdornými skalničkami.
Príjemné čítanie a veselú Veľkú noc prajem!
Komentáře
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.