Xerofytné terestrické bromélie – zaujímavá súčasť sukulentných kolekcií.
Bromélie sú neoddeliteľnou súčasťou rastlinných spoločenstiev subtropických a tropických oblastí amerického kontinentu. Biotopy, v ktorých sa vyskytujú, výrazne formovali stavbu ich tiel. Prispôsobili sa tropickým dažďovým pralesom, sezónne suchým oblastiam, horským aj prímorským lesným spoločenstvám, polopúšťam a púšťam. Mnohé druhy rastú epifyticky v korunách stromov či na telách kaktusov, mnohé litofyticky prichytené na skalnom povrchu, prípadne terestricky priamo v substráte. Značná časť z nich v prírode vytvára prirodzené spoločenstvá s kaktusmi a sukulentami, doplnené o ďalšie rastliny ako napr. paprade, cibuľoviny, orchidei či rastliny iných čeľadí. Mnohé z nich zvládajú rovnaké podmienky ako sukulentné rastliny a preto môžu byť zaujímavou súčasťou zbierkových kolekcii. Zároveň sú mnohé vzhľadovo veľmi atraktívne, takže spĺňajú aj estetické a zberateľské nároky.
Čeľaď Broméliovité - Bromeliaceae je veľkou skupinou rastlín, zástupcovia ktorej sa vyskytujú na americkom kontinente počnúc juhom USA a oblasť výskytu končí v Chile a Argentíne. Najjužnejšie sa vyskytujúcim druhom je Fascicularia bicolor z pobrežných lesov južného Chile. Na tomto rozsiahlom území obsadzujú charakterovo veľmi rôzne biotopy. Najznámejším zástupcom je pravdepodobne ananas, pestovaný ako potravina, predmetom zberateľskej záľuby ale aj komerčnej produkcie sú cisternové rody Aechmea, Guzmánia a Vriesea. Veľkú popularitu a rozšírenie aj v zbierkach kaktusov a sukulentov získali rastliny rodu Tillandsia, ako izbová rastlina sa už dlho pestuje rod Cryptanthus. Ostatné rody vídame skôr v botanických záhradách či špecializovaných kolekciách. Je to škoda, keďže môžu byť príjemným osviežením našich zbierok bez toho, aby sme pre ne museli vytvárať osobitné podmienky.
Rastliny, ktoré by som rád spomenul, sú taxonomicky radené do podčeľade Pitcairnioideae, konkrétne rody Deuterocohnia (zahŕňa aj r. Abromeitiella), Dyckia, Encholirium, Hechtia a Puya, a z podčeľade Bromelioideae je to rod Orthophytum a Bromelia.
Ich spoločným znakom je výskyt v oblastiach, kde dochádza k sezónnemu deficitu vlahy. Nie sú to však sukulenty v pravom slova zmysle, vo svojich pletivách nezadržiavajú zásobu vody. Mnohé však využívajú tzv. CAM systém fotosyntézy. Telá sú tvorené ružicou väčšinou tuhých listov, často s výrazne zubatým okrajom. Mnohé tiež vo vyššom veku tvoria kmienok. Na nedostatok vlahy reagujú zavädnutím a následne zasychaním koncov listov. V závislosti od podmienok výskytu v prírode dokážu prežiť veľmi vysoký stupeň dehydratácie a aj zdanlivo neživé rastliny sa po zálievke úspešne revitalizujú. Zasychanie spodných listov je preto prirodzeným javom, aj keď môže byť určitým estetickým defektom. Sú to však rastliny tvárne a ich vzhľad je plne v rukách pestovateľa.
Na rozdiel od epifyticky rastúcich bromélií majú plnohodnotne vyvinutý mohutný koreňový systém, ktorým sa pevne ukotvujú v substráte a zároveň prijímajú vodu a živiny. V prírode vytvárajú často mohutné trsy vznikajúce bohatým odnožovaním. Sú to častokrát „pionierske" rastliny, ktoré zachytávajú zvyšky organickej hmoty splavovanej z okolia a vytvárajú tak podmienky na uchytenie sa ďalších vyšších rastlín. Spôsob existencie v prírode je vodítkom na ich úspešnú kultiváciu.
Predstavme si v krátkosti jednotlivé rody. Najčastejšie sa v zbierkach pestovateľov sukulentných rastlín objavujú zástupcovia rodu Hechtia. Jeho výskyt je ohraničený južnými štátmi USA a končí v strednej Amerike. Asi najväčšie rozšírenie je v Mexiku. Vyskytujú sa v rozmanitých biotopoch, často spolu s kaktusmi či inými sukulentami. Rastliny nie sú monokarpické, čiže na rozdiel od mnohých iných broméliovitých ružica po odkvete neodumrie, ale môže kvitnúť opakovane. Kvetenstvo je vysoké s drobnými kvetmi žltej, bielej prípadne ružovej farby. Tuhé, výrazne tŕnité listy sú zelené, mnohokrát s výraznými farebnými škvrnami, často tiež pokryté bielymi šupinami, čo dodáva rastlinám atraktívny vzhľad. Rastliny bohato odnožujú. Najčastejšie sa stretávame s druhmi H. glomerata, podantha a texensis.
Hechtia lepidophylla – atraktívna kompaktná rastlina.
Rod Deuterocohnia sa vyskytuje v Južnej Amerike, v štátoch Peru, Bolívia, Argentína, vyskytujú sa tiež v púštnych oblastiach Chile. Morfologicky sa opäť jedná o rastliny tvorené ružicou tuhých listov, často rastúcich v rozsiahlych trsoch. Zvlášť rastliny pôvodného rodu Abromeitiella sú známe vytváraním mohutných kompaktných trsov tvorených zhlukmi drobných ružíc. Kvety sú drobné, vyrastajúce buď na dlhej stonke, alebo prisadlé k telu. Najčastejšie žltej farby. Rastliny taktiež nie sú monokarpické. V zbierkach sa vyskytujú sporadicky, aj keď sa jedná o atraktívne rastliny. Najčastejšie sa stretávame s D. brevifolia a D. longipetala. Ako u ostatných rodov, aj tento čaká na väčšie rozšírenie v zbierkach.
Deuterocohnia brevifolia v. chlorantha – asi najčastejší zástupca rodu v zbierkach.
Deuterocohnia longipetala – rastlina vytvára v prírode veľké množstvo foriem.
S rodom Dyckia môže vytvárať zaujímavé krížence.
Rastliny rodu Puya sú typickými predstaviteľmi tejto skupiny bromélií. Výskyt v prírode začína v strednej Amerike a pokračuje až do Chile. Sú to typické horské rastliny, ktoré vykazujú značnú toleranciu k suchu a nízkym teplotám. Telo je tvorené relatívne úzkymi, výrazne tŕnitými listami, často na kmienku. Najznámejším zástupcom je asi P. raimondii , monumentálna andská rastlina a zároveň najväčší zástupca čeľade. Ide o monokarpické rastliny, kvitnú raz za život a odumierajú. Kvetenstvo je atraktívne, často výrazne farebné. Pre svoju veľkosť sa v zbierkach prakticky nevyskytujú, rod obsahuje ale aj druhy narastajúce do menších rozmerov s výrazne kompaktným habitom.
Puya laxa – listy porastené bielymi trichómami.
Šľachtou tejto skupiny sú rody Dyckia a veľmi podobný rod Encholirium. Výskyt rodu Dyckia zahŕňa hlavne Brazíliu, tiež Argentínu, Uruguay a Paraguay. Encholirium je endemický v Brazílii. Rod Encholirium je typický pre severné teplé oblasti Brazílie, dyckie, ktoré ho sprevádzajú, pokračujú ďalej cez južné štáty Brazílie do okolitých štátov. Ide o rastliny typické, ich telá sú opäť tvorené ružicou tvrdých listov. Mnohé z nich s výrazne ozubenými okrajmi. Líšia sa veľkosťou, zafarbením, prítomnosťou šupín na vrchnej či spodnej časti listu. Väčšinou veľmi bohato odnožujú, prípadne sa rozrastajú delením rastového vrcholu na viacero hláv. Kvety vyrastajú na dlhej stonke, sú drobné, najčastejšie v odtieňoch žltej, oranžovej či červenej farby. Ružica po odkvitnutí prežíva a kvitne opakovane. Všetky dyckie sa medzi sebou veľmi ľahko krížia, čo dalo vzniknúť mnohým atraktívnym hybridom. Existuje aj veľmi veľa medzirodových krížencov s ostatnými rodmi tejto skupiny. Hybridy vznikajú aj spontánne v prírode. V zbierkach sa sporadicky stretávame s nádherne bielou rastlinou D. marnier-lapostolei, ďalej D. maritima prípadne D. brevifolia. Občas sa objaví hybridná rastlina.
Dyckia fosteriana – odolná a krásna rastlina.
Dyckia delicata – nežná kráska z južných oblastí Brazílie.
Rastliny z druhej podčeľade sú minimálne rozšírené. Najčastejšie sa môžeme stretnúť s druhom Orthophytum gurkenii s nádhernou kresbou na listoch.
Vzhľadom k podmienkam výskytu v prírode sú to všetko rastliny, ktoré môžeme úspešne kultivovať v zbierke sukulentných rastlín. Nejedná sa o náročné rastliny. Samozrejme za predpokladu, že budeme rešpektovať ich určité špecifické nároky.
Mnohé z nich obývajú v prírode veľmi suché oblasti, kde prežívajú dlhé obdobia bez dažďových zrážok. Ale aj horské oblasti značných nadmorských výšok, pobrežie oceánu, opadavé lesy či relatívne vlhké biotopy južnej Brazílie s pravidelným výskytom zimných mrazov. Patria medzi bromélie s najväčšou toleranciou k nízkym teplotám. To má veľký význam pri ich spoločnom zimovaní s kaktusmi a sukulentami. Väčšina z nich úspešne prezimuje pri teplote okolo + 10 °C s prístupom svetla. Stačí im vyčleniť teplejší kútik v skleníku, prípadne priestor na parapete neprekurovanej miestnosti. Zimné obdobie prežívajú pri občasnej zálievke veľmi úspešne. Určite by prezimovali aj úplne nasucho, ale z estetických dôvodov im trochu tej vody odporúčam dopriať. Vyhneme sa tým zbytočnému zosychaniu a úbytku listov. Na rozdiel od kaktusov nehrozí pri miernej zálievke zimný rast a deformácie. Samozrejme výsevy dostanú vody viac.
Vzhľadovo atraktívne sú mnohé hybridné rastliny, v tomto prípade D. fosteriana x D. goehringii,
tiež ak jedným z rodičov je Dyckia marnier – lapostolei (Zinfandel x ML).
Počas vegetácie chcú trochu iný prístup ako väčšina našich sukulentných rastlín. Áno, vydržia obdobia bez zálievky, ale ak majú možnosť, vedia ju dokonale využiť. V teplotne a svetelne vhodných obdobiach sú vďačné za jej pravidelný prísun. Myslím si, že v tomto období je dokonca úplné presychanie substrátu pre ne nevhodné. Koreňový systém týchto rastlín je mohutný a v prípade jeho presychania je pre rastlinu náročné neustále ho obnovovať. Rastliny v období vegetácie polievam v pravidelných intervaloch, letná stagnácia, tak ako ju poznáme u kaktusov, neexistuje. Tiež je možné letnenie rastlín, kde naplno využívajú zrážky a rosu. Pri tomto spôsobe pestovania je vhodné regulovať intenzitu zrážok najmä u bielych druhov, pretože môže prísť k odplavovaniu šupín z listov a zníženiu estetického efektu. Postačí ľahký fóliový kryt. Ten zároveň rozptýli slnečný svit, čo rastlinám prospeje.
Ide až na výnimky o rastliny výrazne svetlomilné, etablované znesú plný slnečný svit. V dobrých podmienkach veľmi dobre prirastajú do hmoty a krásy. Občasné doplnenie živín veľmi ocenia.
Pestovateľský substrát pre túto skupinu rastlín volíme výrazne priepustný, vzdušný. Môže obsahovať značný podiel organickej hmoty. V prírode sú mnohé z nich prvé rastliny, ktoré s machmi a lišajníkmi osídľujú skalné plochy. Následne svojimi listami a koreňovým balom zachytávajú splavovaný organický materiál a erodovanú horninu. Vytvárajú tak predpoklad na uchytenie ďalšej vegetácie. Rastliny v mojej zbierke pestujem v zmesi perlitu, liaporu a terramolu s vysokým podielom drvenej borovicovej kôry. Veľký koreňový systém vyplní aj vačšiu nádobu, skôr nižšiu a širšiu.
Rozmnožovanie týchto rastlín je možné generatívnym aj vegetatívnym spôsobom. Výsev býva úspešný ak vysievame čerstvé semená, typický je výrazný pokles klíčivosti u starších semien. Najmä dyckie strácajú výrazne klíčivosť už po 6 mesiacoch. U ostatných nie je tento jav tak výrazný. Problémom je veľmi nízka ponuka semien na európskom trhu, objavujú sa sporadicky a ich vek je veľmi ťažko overiť. Je nutné sa obracať na zdroje priamo v krajinách prirodzeného výskytu. Vývoj semenáčov je relatívne rýchly, v priebehu dvoch vegetačných cyklov môžu dorásť do priemeru 5-7 cm. Plne diferencované sú rastliny cca po treťom roku života.
Semenáče hechtií v treťom roku života (Hechtia sp. Perote).
Dyckie pri vhodných kultivačných podmienkach prejavujú vysokú rastovú aktivitu.
Vegetatívne množenie je bezproblémové, rastliny bohato odnožujú. Monokarpické až po odkvitnutí, ostatné rody prirodzene počas celého života. Odnože je však potrebné odoberať až v určitom veku, aby bolo možné ich úspešné zakorenenie. Chýba však zdroj, matečných rastlín je veľmi málo. Ponuka európskych predajcov sa nedá porovnať s ponukou z ázijských a amerických zdrojov. Tiež cena týchto rastlín v zahraničí je značná, hlavne u zložitých, ale esteticky veľmi zaujímavých hybridov.
Rastliny v našich zemepisných šírkach ešte neprišli „do módy", objavujú sa však prvé lastovičky. Asi nikdy nebudú v našich podmienkach predmetom budovania väčšieho množstva špecializovaných zbierok, môžu však byť veľmi výrazným spestrením. Ide o esteticky veľmi zaujímavé rastliny a ten, kto objaví ich krásu, určite nezostane pri jednom exemplári.
