Ak mi pamäť ešte ako-tak slúži, o rode Thelocactus alebo o jeho niektorom zástupcovi sme nemali príspevok už celé roky.
A pritom je o čom písať – je to rod skvelých rastlín, ktoré robia česť čeľadi Cactaceae a sú zvyčajne aj ozdobou dobre vedenej zbierky. Dnes sú však módnejšie iné rody a druhy, a tak za poznávaním jednotlivých thelokaktusov je jednoduchšie vycestovať do Mexika, než ich hľadať roztrúsené po zbierkach. Aj preto jedným z cieľov našej jarnej výpravy do Mexika (r. 2012, spolu 13 priateľov – dosť na poslednú večeru...) bol práve tento poddruh, nie práve najlepšie zastúpený v našich zbierkach.
Thelocactus lophothele subsp. hintonii bol popísaný r. 1997 Lüthym ako Th. rinconensis subsp. hintonii (na počesť nálezcu a člena IOS Georga S. Hintona). Krátko nato začala jeho opatrná púť najskôr do európskych a potom aj do našich zbierok – osobne rastlinu nemám v zbierke doteraz, ale všetko je už na najlepšej ceste – výsev sa už začína preberať k životu.
Priznám sa, bez dobrej GPS-ky by sa rastlina dala objaviť len neľahko. Udávaná lokalita medzi La Rosa a Cienega del Toro v mexickom štáte Nuevo Leon (v regióne Galeana) by sa hľadala asi rovnako ťažko ako elektrický stĺp v sedemnástom storočí. Aj s tou gepeskou to bol boj a dvakrát sme skončili nič netušiacim Mexičanom v slepej uličke ich dvorov. Pred sto rokmi by mohla byť z toho pekná prestrelka – veď posúďte: Gringovia na dvore! Ešte aj na úplný záver, keď sa vzdialenosť merala len v stovkách metrov, nám pomohla doplňujúca informácia – zo zelenej lúky vystupujú sádrovce. Keď sme ich zbadali, bolo jasné, že „sme doma“.
Rastliny v prírode patria medzi najväčšie thelokaktusy, aké sme na našich cestách videli, porovnateľné azda len s Thelocactus lophothele subsp. nidulans (Quehl) Matusz. Mnoho exemplárov malo okolo 20 cm v priemere, niektoré boli pri výške asi 15 cm široké aj 25 cm (a jeden či dva dokonca 30 cm), predovšetkým tie čiastočne zatienené, nie na plnom slnku. Lokalita je stále v dobrom stave, s prirodzene sa obnovujúcou populáciou, s dostatkom malých, stredných a dospievajúcich rastlín, bez stôp po nenechavých rukách tiežkaktusárov. Možno práve umiestnenie lokality plní vynikajúcu ochrannú funkciu – jediná prístupová cesta je ľahko kontrolovateľná zo strany úradov (ak by teda o to prejavili viac než len platonický záujem) – taká pasca na škodnú.
Okrem Thelocactus lophothele subsp. hintonii sa na lokalite so stovkami vyspelých rastlín na jednom jedinom svahu nachádzajú aj ďalšie kaktusovité – Echinocactus ingens a Opuntia sp., Agave lechuguilla a aj všadeprítomný práve kvitnúci mak – Eschscholzia californica, hoci mi niečo našepkáva, či nejde náhodou o E. mexicana.
Návrat z lokality bol, ako vždy v prípade úspechu, plný pohody a všetci sme nález tohto thelokaktusu dali na roveň iného úspechu – nájdeniu kvitnúcich rastlín Echinocereus delaetii deň predtým. Vtedy sme túto udalosť oslávili spánkom na lokalite. Čo viac si kaktusár môže želať?! Azda len dobrý dúšok nejakej skvelej tequily, „ranný rozbřeskovák“, aby sa slnku ľahšie vstávalo do ďalšieho dňa, v ktorom máme naplánovaných niekoľko nových lokalít, medzi inými aj s Aztekium ritteri na novej lokalite v kaňonoch pod Rayones. O tom však niekedy inokedy.
Na prvý pohľad vyzerá Thelocactus lophothele subsp. hintonii ako Th. lophothele var. phymatothelos (Posleger) Glas et Foster, a niekto by povedal, že aj Th. lophothele subsp. freudenbergeri (R. Haas) Matusz.
Mladá, ale už plodiaca rastlina s dlhším otŕnením.
Jeden z mála kvitnúcich exemplárov Th. lophothele subsp. hintonii.
Najväčší, 30 cm v priemere exemplár Th. lophothele subsp. hintonii.
Pohľad do temena kvitnúcej rastliny.
Snímky: I. Dráb
