Premýšľal som veľmi dlho čo o tomto haageocereuse napísať. Je to totiž jeden z najúžasnejších haageocereusov, aké som kedy videl.
Objavený a po prvýkrát zverejnený bol ako Haageocereus repens Rauhom a Backebergom v roku 1957, ale popísaný Backebergom v Krainz Die Cact. v roku 1962. Ostolaza ho v roku 2000 zaradil ako subspecies k Haageocereus pacalaensis.
Stonky sú ležiace, až 2 m dlhé a 8 cm v priemere, s vrcholom zdvihnutým, rebier 18, 40 radiálnych tŕňov, tenkých, 1 cm dlhých, stredných 1 až 2, 1,5 cm dlhých. Kvety sú biele, 7 cm dlhé a 3,5 cm široké. Lokalita sa nachádza 12 – 15 km južne od mesta Trujillo v regióne La Libertad (Peru). Tento biotop je teraz súčasťou zavlažovacieho projektu (Chavimochic), preto je kategorizovaný ako kriticky ohrozený.
Keď sme smerovali do mesta Trujillo, zastavili sme sa na tejto lokalite, nemôžem napísať krásnej, lebo to čo sme tu videli nás doslova vyviedlo z miery. Všade množstvo plastového odpadu, mechy, vrecia, lyžičky, taniere ... ani neviem, čo všetko to tam bolo.
Človek by rád niečo odfotografoval, ale toto ...
Pohľad na lokalitu Haageocereus pacalaensis subsp. repens priamo od cesty, 14 km pred mestom Trujillo.
Fotografovanie samotných haageocereusov bolo takmer nemožné, človek si musel poriadne rozmyslieť z akého uhla tie rastliny fotiť. Dokonca sa neoplatilo ten odpad odstraňovať, bolo ho tam toľko a tak dobre prichyteného o tŕne, že sa to ani nedalo. Snažili sme sa aspoň vrcholy rastlín nafotiť bez toho odpadu, čo tiež bolo dosť náročné. No čo nás ešte viac zarazilo, bolo to, že celá tá lokalita bola označená už ako súkromný pozemok a vedeli sme, že tu tieto nádherné a vzácne kaktusy dlho nebudú.
Vrchol stonky H. pacalaensis subsp. repens so žltým otŕnením ....
...a s hnedočerveným otŕnením a aj odkvitnutým kvetom.
Mali sme možnosť vidieť aj rastliny, ktoré tieto haageocereusy sprevádzali - boli to len tillandsie, rastúce na zemi, alebo skôr piesku, lebo tam je to len púšť so všetkým, čo k tomu patrí, horúco, nepríjemné slnko a nekonečný piesok, sem-tam nejaký kameň. Teplota sa tu pohybovalo okolo 40°C a piesok poriadne rozpálený. No musím napísať aj to, že to nie je piesok, ktorý sa presýpa len tak, ale je tvrdý ako kameň, chodí sa po ňom takmer ako po asfalte, len občas sa podarí mierne vnoriť podrážku topánky do piesku. Všimli sme si akési malé diery, šachtičky v piesku. Mysleli sme si, že tam žijú myši, ale po chvíli sme videli, že to boli jašterice, ktoré sa pohybovali po piesku veľmi rýchlo (ani sa im nečudujem). Dokonca sme videli jednu, ako ohryzuje puk, z ktorého asi získavala aspoň trochu vody. No odfotografovať ju bolo nad naše sily.
Nahryznutý kvet, vidno že kvet je biely.
Vodu tu tieto kaktusy zrejme dostávajú z častých hmiel, ktoré prichádzajú od neďalekého oceánu v ranných a podvečerných hodinách.
Obrovské trsy s množstvom odpadkov.
Od svojich známych, peruánskych kaktusárov, som sa dozvedel, že lokalita bola zničená v roku 2016 a už je obrábaná – pestujú na nej poľnohospodárske plodiny, o. i. tam rástla špargľa. Je jasné, že pre domorodcov kaktusy nemajú žiaden význam, oni sa potrebujú uživiť a preto im musí ustúpiť aj taká bezvýznamná rastlina, akou je pichľavý a nevyužiteľný kaktus. Len je škoda, že kriticky ohrozené druhy takto rýchlo miznú z prírody. O čo by to bolo lepšie, keby to museli nahlasovať ochranárom, aby aspoň časť rastlín zachránili a premiestnili niekam inam. No ono to tak nefunguje a nám ostávajú len oči pre plač. Našťastie sa podarilo nájsť jeden menší trs nad touto lokalitou ten a bol premiestnený do jednej zo zbierok peruánskych kaktusárov. Roku 2015 sa nám podarilo z prinesených semien postupne namnožiť tieto úžasné rastliny a aspoň takto ich môžeme zachrániť a kto vie, možno časom aj navrátiť do prírody.
H. pacalaensis subsp. repens kvitne len v noci, preto cez deň vidíme odkvitnuté kvety.
Takto blízko cesty sa dali kedysi vidieť.
H. pacalaensis subsp. repens, vrcholy stoniek (foto František Frýdl).
Neuveriteľný pohľad ... teda na to množstvo špiny (foto František Frýdl).
Nemám slov, krásne cereusy a veľa odpadu (foto František Frýdl).
Snímky: Mário Snopka (8) a František Frýdl (3)
Písané pre časopis CACTACEAE etc., číslo 3/2018, Volume XXVIII., str. 101 – 103.
Uverejnené s láskavým súhlasom autora a redakčnej rady CACTACEAE etc.
